Topické a chórické ukazovatele reliéfu
V zmysle všeobecnej teórie systémov a jej aplikácie na geosystémy (CHORELY, KENEDY 1971, DEMEK 1974, KRCHO 1968, PREOBRAŽENSKIJ 1981) geosystémy ako celok, ale aj ich jednotlivé zložky možno študovať podľa ich synergetických a synchorických vzťahov (monosystémové a polysystémové modely geosystémov). Synergetické a synchorické vzťahy v geosystémoch lepšie povedané ich interpretáciu môžeme vystihnúť veľmi dobre práve topickými, chorickými, alebo topicko-chorickými ukazovateľmi reliéfu. Napríklad pohyb vody v geosystémoch (povrchový odtok, integrácia odtoku, zamokrenie povrchu pôdy).
Topické ukazovatele reliéfu
Sú to najčastejšie používané morfometrické ukazovatele reliéfu, ktoré sa určujú zo vzájomného vzťahu elementárnej vertikálnej hodnoty – nadmorskej výšky susedných bodov reliéfu, ktorých poloha je určená zemepisnou šírkou a dĺžkou. Vyznačením platnosti jednotlivých hodnôt ukazovateľov v priestore dostávame ich homogénne areály – topy. Podľa všeobecných zásad tvorby topických jednotiek (NEEF, RICHTER, BARSCH, HASSE 1973, HASSE 1980) priestorovou syntézou jednotlivých topických ukazovateľov možno vytvoriť čiastkové syntetické jednotky – morfotopy a to obsahujúce všetky vymenované ukazovatele, alebo podľa účelu:
1) Morfotopy pre hodnotenie dynamiky pohybu materiálu po svahu (sklon, normálová krivosť, horizontálna krivosť).
2) Morfotopy pre hodnotenie mikroklimatických pomerov (sklon, orientácia reliéfu voči svetovým stranám), v tom prípade ich charakterizujeme ako morfoklimatopy.
Podľa všeobecných zásad tvorby topických jednotiek potom priestorovou syntézou jednotlivých topických ukazovateľov možno tvoriť jednotlivé čiastkové syntetické jednotky – morfotopy, a to buď obsahujúce všetky vymenované ukazovatele, alebo podľa účelu:
- morfotopy na hodnotenie dynamiky pohybu materiálu po svahu /min. sklon, normálová krivosť, horizontálna krivosť
- morfotopy na hodnotenie mikroklimatických pomerov / min. sklon, orientácia/, možno ich definovať aj ako morfoklimatopy (MIKLÓS,1997)
Absolútne a relatívne výšky terénu (Z)
Najjednoduchšie morfometrické ukazovatele, ktoré je možné stanoviť z prostéhopriebehu vrstevníc v mape, ktoré predstavujú priebeh rovnakých hodnôt nadmorských výšok v teréne. Znázorňujeme ich grafickým rozlíšením plôch medzi jednotlivými vrstevnicami v rôznych intervaloch. V našom prípade pri základných topografických mapách 1:10 000 sú vrstevnice vyznačené po 5 m.
Sklony reliéfu
Je to najpoužívanejší morfometrický ukazovateľ reliéfu. Pre metodiku LANDEP využívame stanovenie uhla sklonu v smere spádových kriviek. V praktickom používaní ukazovateľa sa spravidla konštruujú izoklíny – čiary rovnakých uhlov sklonov vybraných hodnôt gama s uhlom sklonu (gama = 30’, 1°, 3°, 7°,12°, 17°, 25°), ktoré potom ohraničujú areály s danými intervalmi skonov:
1. 30’ – 1°,
2. 1° – 3°,
3. 3° – 7°,
4. 7° – 12°,
5. 12° – 17°,
6. 17° – 25°,
7. 25° a viac.
Je to najdôležitejší ukazovateľ pre hodnotenie rýchlosti a tým aj množstva odtoku vody po povrchu reliéfu. V teoretickej rovine metodiky LANDEP využívame graficko-numerický spôsob konštrukcie izoklín s vybranými hodnotami uhla gama (KRCHO, 1973). Využívajú sa pritom zákonitosti zobrazenia terénu v topografických mapách.
a) Interval nadmorských výšok (Δz) = 5m,
b) vzdialenosti Δ l medzi vrstevnicami na mape v smere spádových kriviek,
Z toho môžeme ľahko odvodiť model pre graficko-numerické spracovanie sklonov
nasledovne:
S – Čiara predstavujúca priebeh svahu po spádovej krivke,
ΔZ – interval nadmorských výšok z vrstevníc (5 m),
Δl – vzdialenosť medzi vrstevnicami v smere spádových kriviek na mape,
γ – uhol sklonu v smere spádových kriviek.
Následne postupujeme podľa vzťahu:
Následne podľa hodnôt Δl vieme:
1) určovať body s vybranými hodnotami sklonu,
2) konštruovať izoklíny s danou hodnotou sklonu,
3) každý bod na mape charakterizovať veľkosťou sklonu.
Horizontálna krivosť reliéfu
Krivosť georeliéfu v smere vrstevníc úzko súvisí s normálovou krivosťou reliéfu v smere dotyčnice k vrstevnici. Je to rozhodujúci ukazovateľ pre určenie smerov odtoku a integrácie vody a materiálu po svahoch. Je to relatívne ľahko vizuálne určiteľný ukazovateľ, ktorý charakterizuje zakrivenie vrstevníc. Prvým krokom je určenie polohy chrbtov a dolín, respektíve vrcholov, alebo dien depresií, voči ktorým sa potom určuje podľa prostého priebehu a zakrivenia vrstevníc konvexné svahy (chrbty, rázsochy), konkávne svahy (doliny, úvaliny, brázdy) poprípade nezakrivené svahy. Hranice medzi jednotlivými zakriveniami (inflexné body) sa určovali na každej vrstevnici vizuálne, následne sa spájali a tým vyčlenili areály s rôznym zakrivením.
Normálová krivosť reliéfu
Je to rozhodujúci ukazovateľ pre určenie tendencie pohybu vody a materiálu po svahu (zrýchľovanie, spomaľovanie). Predstavuje zakrivenie spádových kriviek. Určujeme ho z tendencie zmien vzdialeností medzi vrstevnicami Δl na spádových krivkách, pričom postupne sa zväčšujúce vzdialenosti znamenajú konkávne svahy zmenšujúce sa Δl konvexné svahy a rovnaké Δl vyrovnané svahy. Hranice medzi zakriveniami na každej spádnici predstavujú inflexné body v miestach zmeny tendencie zmien Δl. Inflexné body sa spájajú v miestach zmeny a tým vyčleňujú areály s rôznym zakrivením.
Formy reliéfu
Priestorovou syntézou horizontálnej a normálovej krivosti dostávame formy reliéfu, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvňujú svahové procesy. Najčastejšie sa v praxi vyznačujú areály s nasledovnými krivosťami:
nulové normálové formy (krivosti) georeliéfu KN = ω = 0
konvexné normálové formy (krivosti) georeliéfu KN = ω > 0
konkávne normálové formy (krivosti) georeliéfu KN = ω < 0
nulové horizontálne formy (krivosti) georeliéfu KR = 0
konvexné horizontálne formy (krivosti) georeliéfu KR > 0
konkávne horizontálne formy (krivosti) georeliéfu KR < 0
Plocha georeliéfu je súčasne charakterizovaná v dvoch základných smeroch, potom
v každom bode bude súčasne charakterizovaná vždy jednou dvojicou množín:
KN – normálovej formy reliéfu,
KR – horizontálnej formy reliéfu,
Pričom záleží na poradí týchto množín.
Geometrické formy reliéfu majú významný vplyv na priebeh reliéfotvorných procesov. Tu treba spomenúť, že normálová krivosť v smere spádnic KN = ω tok látok a energie na georeliéfe urýchľuje, vyrovnáva, alebo spomaľuje a to podľa toho akú hodnotu a znamienko nadobúda a že normálová krivosť v smere dotyčnice k vrstevnici, respektíve horizontálna krivosť – KR tento tok buď sústreďuje, vyrovnáva, alebo rozptyľuje v závislosti od hodnoty a znamienka aké nadobúda. Formy georeliéfu možno potom popísať ako dvojice kde ich vzájomná hodnota vyjadruje:
XX vyjadruje koncentrovanie materiálu a zrýchľovanie jeho pohybu,
XY koncentrovanie materiálu a spomaľovanie jeho pohybu,
XZ koncentrovanie materiálu pri jeho žiadnom pohybe,
YX rozptyľovanie materiálu a zrýchľovanie jeho pohybu po svahu,
YY rozptyľovanie materiálu a spomaľovanie jeho pohybu,
YZ rozptyľovanie materiálu pri jeho žiadnom pohybe,
ZX zrýchľovanie pohybu materiálu po svahu,
ZY spomaľovanie pohybu materiálu po svahu,
ZZ stav kedy nedochádza ani k pohybu ani ku koncentrácii, alebo rozptyľovaniu
materiálu.
Orientácia reliéfu voči svetovým stranám
Orientáciu reliéfu voči svetovým stranám môžeme považovať za stabilnú expozíciu reliéfu voči chodu Slnka. Metóda práce spočíva v konštrukcii izotangentov – čiar rovnakého uhlu orientácie – respektíve smerových frontov, ktoré spájajú body s rovnakou orientáciou reliéfu. V praxi obyčajne konštruujeme izotangenty s vybranými hodnotami An. Je vyjadrením smeru sklonu georeliéfu voči svetovým stranám. Využitie tohto poznatku zasahuje okrem geoekologických vied aj sféru procesov v socio-ekonomickej sfére, napr. v poľnohospodárstve, lesníctve, cestovnom ruchu, urbanizme, v územnom plánovaní, v stavebnej praxi, atď. Orientácia vplýva na procesy sprostredkovane cez rozdelenie priameho slnečného žiarenia, množstva zrážok, či pôsobenia vetra, a tým aj cez hydrotermický režim pôd. Jej význam pri erózno-denudačných procesoch rastie najmä so zväčšujúcim sa sklonom.
Oslnenie reliéfu (potenciálne množstvo dopadajúceho slnečného žiarenia)
Je ukazovateľ, ktorý vznikne priestorovou syntézou uhla sklonu γ a orientácie reliéfu An, pričom zemepisnú šírku a tým aj deklináciu Slnka v rôznom časovom intervale na danom záujmovom území považujeme za konštantnú (KRCHO, 1970). Ide pritom o posúdenie geometrických aspektov dopadu slnečných lúčov na terén, čo samozrejme nedáva možnosť absolútneho výpočtu množstva skutočného žiarenia. V miestnych podmienkach, kde rôzne iné atmosferické faktory môžeme považovať za rovnaké na celom študovanom území, takto vypočítané hodnoty veľmi dobre odzrkadľujú relatívne rozdiely v mikroklimatických podmienkach. (KRCHO 1965, 1970). Zo základných vzťahov γ a An môžeme vypočítať najrôznejšie hodnoty oslnenia, napríklad množstvo potenciálneho žiarenia v Jouloch vo vegetačnom období – apríl až september – od východu po západ Slnka.(MATEČNÝ, MIKLÓS A KOL. 1986).
Antropogéne tvary reliéfu
Za antropogéne formy reliéfu považujeme tvary reliéfu priamo vytvorené človekom (haldy, násyp, hrádze), podstatne pozemné formy reliéfu (lomy), formy podmienené výsledkami činností človeka (poklesové kotliny). (ZAPLETAL, 1975). Pre praktickú metodiku LANDEP je však dôležitejším ako empirické členenie skutočný tvar (forma), veľkosť, štruktúra týchto prvkov. V zásade ich podľa formy členíme na konvexné, konkávne prípadne nezakrivené. Antropogéne formy reliéfu nadobúdajú veľký praktický význam predovšetkým v nížinných oblastiach, kde prírodné formy reliéfu sú málo výrazné a menej vplývajú na krajinnoekologické procesy ako antropogéne formy. (HRNČIAROVÁ 1981).
Pridať komentár k článku